Na prvý pohľad to vyzeralo jednoducho.
Silný vietor.
Vlny.
Chladnejšia voda.
Ťažké podmienky.
A potom:
- rozpad tempa,
- technické chyby,
- psychický stres,
- nedokončené preteky,
- limity,
- DNF.
Najjednoduchšie vysvetlenie bolo:
„Bola zima.“
Lenže práve tu začína problém.
Pretože open water na najvyššej úrovni dnes už nie je šport komfortných podmienok.
A Ibiza to iba veľmi jasne ukázala.
Nešlo len o teplotu vody
Keď sa po pretekoch hovorí o chlade, väčšina ľudí si predstaví:
- nepríjemný pocit,
- studené ruky,
- diskomfort.
Lenže výkon v otvorenej vode nerozbíja „pocit chladu“.
Rozbíja ho:
- strata kontroly nad dychom,
- zvýšené energetické nároky,
- zhoršená koordinácia,
- psychický stres,
- a postupný rozpad techniky pod environmentálnym tlakom.
A práve toto je rozdiel medzi bazénom a otvorenou vodou.
Bazén pripraví výkon. More preverí stabilitu výkonu.
V bazéne:
- poznáme teplotu,
- nemáme vlny,
- nemáme kontakt,
- nemáme navigáciu,
- nemáme chaotické podmienky.
Organizmus funguje v stabilnom prostredí.
Open water funguje opačne.
Tam sa výkon neustále narúša.
A otázka už nie je:
„Aký si rýchly?“
Ale:
„Ako dlho dokážeš zostať stabilný?“
Ibiza nebola extrém. Bola realita open water.
To je veľmi dôležité povedať.
Cieľom nie je dramatizovať podmienky ani znižovať výkony plavcov.
Práve naopak.
Preteky na Ibize ukázali niečo veľmi dôležité:
moderný open water sa posúva smerom, kde samotná bazénová pripravenosť prestáva stačiť.
Nie preto, že by bola zlá.
Ale preto, že rieši iba časť problému.
Chlad nie je nepriateľ. Je premenná výkonu.
Toto je možno najväčší mentálny posun.
V tradičnom pohľade:
- chlad = problém,
- vietor = problém,
- vlny = problém.
Lenže v open water:
sú to normálne súčasti prostredia.
A organizmus sa na ne musí vedieť adaptovať.
Nie heroicky.
Nie extrémne.
Nie ego spôsobom.
Systematicky.
Čo sa v chlade rozpadáva ako prvé?
Zaujímavé je, že väčšinou to nie sú svaly.
Ako prvé často odchádza:
- dychový rytmus,
- kontrola tempa,
- frekvencia záberu,
- orientácia,
- technická presnosť.
Plavec stále „vládze“.
Ale prestáva byť efektívny.
A práve tu vzniká obrovský energetický problém.
Každá chyba:
- stojí viac energie,
- zvyšuje stres,
- zrýchľuje rozpad výkonu.
Moderný open-water tréning preto nemôže riešiť iba rýchlosť
Toto je veľmi dôležitý bod aj pre trénerov.
Ak chceme pripravovať plavcov na:
- 5 km,
- 10 km,
- maratónske plávanie,
- alebo náročné open-water podmienky,
musíme začať riešiť aj:
- environmentálnu adaptáciu,
- termoreguláciu,
- kontrolu dychu,
- stabilitu techniky v nepohode,
- rozhodovanie pod stresom.
Nie preto, že je to „trend“.
Ale preto, že to dnes rozhoduje výkon.
Otužovanie samo o sebe nestačí
Toto je rovnako dôležité povedať.
Sedieť v ľadovej vode automaticky nerobí lepšieho plavca.
Rovnako ako samotný bazén automaticky nepripraví plavca na chaos otvorenej vody.
Rozhodujúce je:
- ako je adaptácia postavená,
- ako sa kontroluje,
- ako sa dávkuje,
- a či má jasný tréningový cieľ.
Preto by sa o chlade nemalo hovoriť ako o extréme.
Ale ako o jednej z vrstiev športovej prípravy.
Ibiza bola možno dôležitejšia, než si myslíme
Nie kvôli výsledkom.
Ale preto, že otvorila veľmi nepríjemnú otázku:
Pripravujeme open-water plavcov na reálne podmienky open water?
Alebo iba na výkon v kontrolovanom prostredí?
To nie je kritika jednotlivcov.
To je otázka smerovania moderného tréningu.
Open water nie je bazén v prírode
A možno práve toto je veta,
ktorú si slovenské plávanie bude musieť postupne priznať.
Bazén zostáva základom:
- techniky,
- ekonomiky pohybu,
- rýchlosti,
- kondície.
Ale prostredie,
v ktorom sa preteká,
už dnes rozhoduje rovnako.
A práve preto začína mať:
- environmentálna adaptácia,
- práca s chladom,
- kontrola výkonu v nepohode,
- a systematická open-water príprava
v modernom plávaní svoje miesto.
Nie ako extrém.
Ale ako súčasť pripravenosti.