Keď prestanete bojovať a začnete plynúť

Každý diaľkový plavec pozná náročné momenty.

Strach.

Pochybnosti.

Únavu.

Krízy.

Vnútorné vyjednávanie.

Existuje však aj opačný stav.

Stav, kvôli ktorému sa mnohí plavci znovu a znovu vracajú do otvorenej vody.

Nie kvôli medailám.

Nie kvôli výsledkom.

Ale kvôli pocitu, ktorý sa len ťažko opisuje slovami.

Pocitu úplného splynutia s pohybom.

Pocitu, že všetko funguje samo.

Psychológovia tento stav nazývajú flow.

Čo je flow

Pojem flow preslávil psychológ Mihaly Csikszentmihalyi.

Opísal ho ako stav úplného ponorenia do činnosti.

V stave flow človek nevykonáva aktivitu vedome krok za krokom.

Aktivita sa stáva prirodzenou.

Pozornosť je plne sústredená na prítomný okamih.

Nevzniká vnútorný konflikt.

Nevzniká boj.

Nevzniká rozptyľovanie.

Človek jednoducho robí to, čo robí.

A robí to naplno.

Ako flow vyzerá vo vode

Plavec vo flow stave často opisuje podobné skúsenosti.

Dych plynie prirodzene.

Technika nevyžaduje vedomú kontrolu.

Navigácia sa zdá jednoduchšia.

Tempo sa drží samo.

Čas prestáva mať význam.

Niektorí plavci dokonca hovoria, že strácajú presný pocit o tom, ako dlho sú vo vode.

Hodina môže pôsobiť ako niekoľko minút.

A niekoľko kilometrov môže zmiznúť bez toho, aby si človek uvedomoval vzdialenosť.

Flow nie je relaxácia

Mnohí si flow mýlia s oddychom.

Nie je to pravda.

Flow nevzniká pri nízkej náročnosti.

Vzniká vtedy, keď je výzva dostatočne veľká, aby si vyžadovala plnú pozornosť.

Ak je úloha príliš jednoduchá, nastupuje nuda.

Ak je príliš náročná, nastupuje stres.

Flow sa nachádza niekde medzi týmito dvoma stavmi.

Presne na hranici medzi komfortom a výzvou.

Ako flow vzniká

Flow nemožno vynútiť.

Možno však vytvoriť podmienky, v ktorých sa objaví pravdepodobnejšie.

Najčastejšie ide o kombináciu:

• jasného cieľa,
• sústredenej pozornosti,
• primeranej náročnosti,
• okamžitej spätnej väzby.

Diaľkové plávanie tieto podmienky spĺňa mimoriadne dobre.

Cieľ je jasný.

Spätnú väzbu poskytuje každý záber.

Pohyb je rytmický.

A pozornosť sa prirodzene zužuje na niekoľko základných podnetov.

Prečo sa flow objavuje pri dlhom plávaní

Zaujímavé je, že flow sa zriedka objaví na začiatku výkonu.

Prvé minúty bývajú plné stresu.

Organizmus sa prispôsobuje.

Mozog vyhodnocuje situáciu.

Pozornosť je roztrieštená.

Až po určitom čase sa systém začne stabilizovať.

Dych sa ustáli.

Tempo sa ustáli.

Myšlienky sa upokoja.

Práve vtedy sa vytvára priestor pre flow.

Mnohí diaľkoví plavci opisujú, že najlepšie stavy zažívajú po desiatkach minút alebo dokonca hodinách vo vode.

Nie na začiatku.

Ale až po prekonaní počiatočného chaosu.

Flow a pozornosť

Jednou z najdôležitejších charakteristík flow je zmena práce s pozornosťou.

V bežnom živote pozornosť neustále preskakuje.

Telefón.

Správa.

Práca.

Povinnosti.

Počas flow sa pozornosť zjednotí.

Zameria sa na jednu činnosť.

V diaľkovom plávaní to môže byť:

• rytmus záberov,
• dýchanie,
• pohyb tela,
• kontakt s vodou.

Čím menej energie venujeme rozptyľovaniu, tým viac energie zostáva na výkon.

Vnútorný dialóg utíchne

V predchádzajúcich článkoch sme hovorili o vnútornom dialógu.

O hlase, ktorý vyjednáva.

Ktorý pochybuje.

Ktorý navrhuje spomaliť.

Vo flow stave sa tento hlas výrazne oslabuje.

Nie preto, že by zmizol.

Ale preto, že prestáva byť stredobodom pozornosti.

Myšlienky prichádzajú.

Odchádzajú.

A výkon pokračuje ďalej.

Bez neustáleho hodnotenia.

Bez boja.

Bez odporu.

Flow a optimálny výkon

Jedným z dôvodov, prečo je flow taký cenný, je jeho vplyv na výkon.

Keď mozog prestane plytvať energiou na vnútorné konflikty, zostáva viac zdrojov pre samotný pohyb.

Výsledkom môže byť:

• vyššia efektivita,
• lepšia koordinácia,
• stabilnejšie tempo,
• nižšie subjektívne vnímanie námahy.

Neznamená to, že únava zmizne.

Znamená to, že sa s ňou pracuje efektívnejšie.

Dá sa flow natrénovať?

Čiastočne áno.

Nie priamo.

Nedá sa prikázať:

„Teraz budem vo flow.“

Možno však rozvíjať zručnosti, ktoré jeho vznik podporujú.

Patrí medzi ne:

• schopnosť sústrediť pozornosť,
• práca s dychom,
• procesové myslenie,
• segmentácia trate,
• zvládanie stresu,
• pravidelný pobyt v otvorenej vode.

Práve preto skúsení diaľkoví plavci vstupujú do flow častejšie než začiatočníci.

Nie preto, že by boli výnimoční.

Ale preto, že vytvorili podmienky, v ktorých sa flow objavuje ľahšie.

Prečo sa plavci vracajú

Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí absolvovali dlhé preplavby, často spomínajú podobnú vec.

Nie kilometre.

Nie výsledky.

Nie umiestnenie.

Pamätajú si pocit.

Pocit úplného sústredenia.

Pocit jednoduchosti.

Pocit, že na niekoľko minút alebo hodín zmizol všetok hluk sveta.

Práve preto sa mnohí vracajú späť do vody.

Nie kvôli utrpeniu.

Kvôli momentom, keď utrpenie ustúpi a zostane len čistý pohyb.

Záver

Flow nie je magický stav vyhradený elitným športovcom.

Je to prirodzená schopnosť ľudského mozgu.

Objavuje sa vtedy, keď sa pozornosť spojí s činnosťou a prestane bojovať s tým, čo sa práve deje.

Diaľkové plávanie vytvára pre flow jedinečné podmienky.

Rytmus.

Monotónnosť.

Sústredenie.

Prítomný okamih.

Práve preto mnohí plavci hovoria, že najkrajšie momenty vo vode neprichádzajú v cieli.

Prichádzajú uprostred trate.

Vo chvíli, keď prestanú premýšľať o tom, ako ďaleko ešte musia plávať.

A začnú jednoducho plávať.

Tajomstvo nie je v sile. Tajomstvo je v pozornosti.

Keď sledujeme úspešného diaľkového plavca, často si myslíme, že vidíme človeka s výnimočnou fyzickou odolnosťou.

To je pravda len čiastočne.

Za každou úspešnou preplavbou sa skrýva ešte niečo dôležitejšie.

Spôsob myslenia.

Práve ten často rozhoduje o tom, či plavec zvládne krízu, alebo sa v nej stratí.

Či dokáže pokračovať počas únavy.

Či zostane pokojný v neistote.

A či si udrží koncentráciu aj po hodinách vo vode.

Elitní plavci nerozmýšľajú nad cieľom

Pre mnohých začiatočníkov je cieľ všetkým.

Neustále premýšľajú:

Koľko kilometrov ešte zostáva?

Ako ďaleko je breh?

Kedy to skončí?

Ako dlho ešte vydržím?

Problém je jednoduchý.

Mozog nevie efektívne pracovať s obrovskými časovými a vzdialenostnými horizontmi.

Ak plávate 15 kilometrov a neustále myslíte na zostávajúcich 12 kilometrov, záťaž sa môže zdať neprekonateľná.

Elitní plavci preto používajú úplne iný prístup.

Sústredia sa na proces.

Nie na výsledok.

Procesové myslenie

Procesové myslenie znamená jednoduchú vec.

Namiesto otázky:

„Koľko mi ešte zostáva?“

sa pýtate:

„Čo mám robiť práve teraz?“

Pozornosť sa presúva z budúcnosti do prítomnosti.

Z kilometrov na zábery.

Z cieľa na rytmus.

Z výsledku na proces.

Práve preto mnohí elitní plavci počas výkonu vôbec nerozmýšľajú o celej trati.

Rozmýšľajú len o ďalšom úseku.

Segmentácia trate

Jednou z najčastejšie používaných mentálnych stratégií je segmentácia.

Veľká vzdialenosť sa rozdelí na menšie časti.

Mozog totiž zvláda malé úlohy výrazne lepšie než obrovské výzvy.

Predstavte si preplavbu La Manche.

Ak si plavec neustále opakuje:

„Čaká ma viac ako 30 kilometrov.“

môže to pôsobiť psychicky zdrvujúco.

Skúsený plavec však rozmýšľa inak.

Najprv ďalšie občerstvenie.

Potom ďalších 30 minút.

Potom ďalšia hodina.

Potom ďalší orientačný bod.

Každý malý úsek sa stáva samostatnou úlohou.

A mozog prestáva byť zahltený.

Prečo to funguje

Mozog potrebuje pocit pokroku.

Ak je cieľ príliš vzdialený, motivácia klesá.

Ak vidíme malé kroky, vzniká pocit zvládnuteľnosti.

Práve preto sa segmentácia používa nielen v športe.

Používajú ju:

• ultrabežci,
• horolezci,
• polárnici,
• vojenské špeciálne jednotky.

A funguje rovnako dobre aj vo vode.

Mikro ciele

Ďalším nástrojom sú mikro ciele.

Ide o veľmi malé úlohy, ktoré pomáhajú udržať pozornosť.

Počas dlhého plávania môžu vyzerať napríklad takto:

• ďalších 100 záberov,
• ďalších 5 minút,
• ďalšia bója,
• ďalšie občerstvenie,
• ďalšia navigačná kontrola.

Na prvý pohľad pôsobia banálne.

Ich efekt je však obrovský.

Mozog prestáva riešiť vzdialenú budúcnosť.

Začne sa zaoberať konkrétnou zvládnuteľnou úlohou.

Praktický príklad – 10 km preteky

Začiatočník:

„Som len v polovici. Ešte päť kilometrov. To je strašne veľa.“

Elitný plavec:

„Do ďalšej bóje je približne desať minút. Potom sa rozhodnem, čo ďalej.“

Fyzická situácia je rovnaká.

Psychologická úplne odlišná.

Praktický príklad – Ice Mile

Pri vstupe do vody s teplotou 3 °C môže byť predstava celej míle psychicky ochromujúca.

Skúsení plavci preto často rozmýšľajú len o najbližších minútach.

Niektorí si rozdeľujú trať na jednotlivé okruhy.

Iní sa sústredia na počet záberov.

Nie preto, že by nepoznali cieľ.

Ale preto, že ho nepotrebujú riešiť každú sekundu.

Praktický príklad – La Manche

Mnohí úspešní plavci opisujú podobný prístup.

Nepremýšľajú o Anglicku.

Nepremýšľajú o Francúzsku.

Nepremýšľajú o desiatkach kilometrov.

Premýšľajú o ďalšom občerstvení.

Ďalších tridsiatich minútach.

Ďalšom úseku.

Práve preto dokážu zvládnuť vzdialenosti, ktoré sa ostatným zdajú nepredstaviteľné.

Elitní plavci pracujú s pozornosťou

Najväčším rozdielom medzi skúsenými a neskúsenými plavcami často nie je motivácia.

Je to pozornosť.

Začiatočník venuje pozornosť:

• bolesti,
• únave,
• vzdialenosti,
• pochybnostiam.

Skúsený plavec venuje pozornosť:

• rytmu,
• dychu,
• technike,
• aktuálnej úlohe.

Obaja prežívajú podobné podmienky.

Ale ich pozornosť smeruje inam.

A práve tam vzniká rozdiel vo výkone.

Mentálna energia je obmedzená

Elitní diaľkoví plavci si uvedomujú ešte jednu vec.

Pozornosť je cenný zdroj.

Preto ju neplytvajú na veci, ktoré nemôžu ovplyvniť.

Neriešia:

• ako ďaleko je cieľ,
• aké budú podmienky o tri hodiny,
• čo si myslia ostatní.

Sústredia sa na to, čo môžu ovplyvniť práve teraz.

A tým šetria mentálnu energiu na chvíle, keď ju budú skutočne potrebovať.

Záver

Keď sa pozrieme na elitných diaľkových plavcov, často obdivujeme ich fyzickú pripravenosť.

Ich najväčšou zbraňou však býva spôsob, akým pracujú s pozornosťou.

Nevyhrávajú preto, že by nevideli vzdialenosť pred sebou.

Vyhrávajú preto, že sa na ňu nepozerajú celý čas.

Rozdeľujú veľké výzvy na malé kroky.

Namiesto výsledku riešia proces.

Namiesto kilometrov riešia aktuálnu úlohu.

A práve preto dokážu zvládnuť veci, ktoré sa ostatným zdajú nemožné.

Pretože pri diaľkovom plávaní často nerozhoduje sila.

Rozhoduje schopnosť sústrediť sa na ďalší krok.

Prečo sa technika rozpadá na konci dlhých tratí

Každý diaľkový plavec pozná ten pocit.

Prvé kilometre sú plynulé.

Záber je dlhý.

Dych je pokojný.

Tempo stabilné.

Technika funguje presne tak, ako bola natrénovaná.

Potom však prídu ďalšie kilometre.

A niečo sa začne meniť.

Záber sa skracuje.

Poloha tela sa zhoršuje.

Rytmus sa rozpadá.

Navigácia je menej presná.

Človek má pocit, že jednoducho „odchádza sila“.

To je síce časť pravdy.

Ale nie celá pravda.

Vo veľkej časti prípadov sa totiž nerozpadáva len telo.

Rozpadáva sa systém, ktorý telo riadi.

Technika nie je automatická

Mnohí plavci vnímajú techniku ako mechanický proces.

Naučíme sa pohyb.

Trénujeme ho.

A potom ho opakujeme.

V skutočnosti je technika výsledkom práce nervového systému.

Každý záber vyžaduje:

• koordináciu,
• načasovanie,
• kontrolu polohy tela,
• spracovanie informácií z prostredia,
• rozhodovanie.

To všetko riadi mozog.

A mozog sa unaví rovnako ako svaly.

Čo je CNS únava

Počas dlhých výkonov sa postupne vyčerpávajú nielen energetické zásoby svalov.

Zaťažovaný je aj centrálny nervový systém.

Takzvaná CNS únava vzniká vtedy, keď mozog a nervový systém dlhodobo spracovávajú veľké množstvo informácií a riadia opakovaný pohyb.

Výsledkom môže byť:

• pomalšie rozhodovanie,
• nižšia koncentrácia,
• slabšia koordinácia,
• horšia motorická kontrola.

Navonok to často vyzerá ako fyzická únava.

V skutočnosti však problém vzniká vyššie v riadiacom centre.

Pozornosť je obmedzený zdroj

Počas krátkeho tréningu dokážeme venovať technike veľkú pozornosť.

Sledujeme:

• polohu hlavy,
• rotáciu tela,
• dĺžku záberu,
• rytmus dýchania.

Po niekoľkých hodinách plávania sa však situácia mení.

Mozog musí súčasne riešiť:

• smer,
• tempo,
• výživu,
• chlad,
• vlny,
• únavu,
• bolesť.

Pozornosť sa začína deliť medzi viac úloh.

A technika postupne stráca prioritu.

Nie preto, že by ste ju zabudli.

Preto, že na jej kontrolu zostáva menej mentálnej kapacity.

Keď mozog šetrí energiu

Jednou z hlavných úloh mozgu je hospodáriť s energiou.

Počas dlhého výkonu sa snaží znižovať nároky všade, kde je to možné.

Preto sa objavujú drobné zmeny:

• kratší záber,
• menší rozsah pohybu,
• menej presná koordinácia.

Mozog nevyhodnocuje estetiku techniky.

Vyhodnocuje prežitie.

Ak dokáže ušetriť energiu, pokúsi sa to urobiť.

Aj za cenu zníženia efektivity.

Prečo sa zhoršuje koordinácia

Koordinácia patrí medzi energeticky náročné procesy.

Vyžaduje presnú komunikáciu medzi mozgom, nervami a svalmi.

Keď sa objaví únava nervového systému, koordinácia býva jednou z prvých schopností, ktoré sa zhoršujú.

Môže sa objaviť:

• oneskorené načasovanie záberu,
• menej presná rotácia,
• nestabilná poloha tela,
• nepravidelné dýchanie.

Plavec má často pocit, že sa technika rozpadla „z ničoho nič“.

V skutočnosti ide o výsledok niekoľkohodinového nahromadenia únavy.

Open water zvyšuje nároky

V bazéne je technika relatívne stabilná.

V otvorenej vode je situácia úplne iná.

Mozog musí neustále reagovať na:

• vlny,
• orientáciu,
• ostatných plavcov,
• meniace sa podmienky.

Každý z týchto faktorov zvyšuje mentálnu záťaž.

A čím vyššia je mentálna záťaž, tým menej zdrojov zostáva na kontrolu pohybu.

Preto sa technika na otvorenej vode často rozpadá skôr ako v bazéne.

Skúsení plavci nie sú imúnni

Aj elitní diaľkoví plavci zažívajú mentálnu únavu.

Rozdiel je v tom, že ju dokážu lepšie manažovať.

Nesnažia sa počas celej trate udržiavať dokonalú techniku.

Sústredia sa na niekoľko kľúčových prvkov.

Napríklad:

• rytmus dýchania,
• polohu tela,
• frekvenciu záberu.

Keď sa objaví únava, vracajú sa k základom.

Nesnažia sa kontrolovať všetko naraz.

Ako oddialiť rozpad techniky

Rozpad techniky nie je možné úplne odstrániť.

Je prirodzenou súčasťou dlhých výkonov.

Možno ho však oddialiť.

Pomáha:

• pravidelný open water tréning,
• tréning navigácie,
• práca s dychom,
• zvládanie stresu,
• dostatočný príjem energie,
• skúsenosti s dlhými traťami.

Čím viac situácií mozog pozná, tým menej energie potrebuje na ich spracovanie.

A tým viac zdrojov zostáva na samotný výkon.

Technika je zrkadlom nervového systému

Mnohí plavci sa snažia techniku opravovať iba mechanicky.

Často však nejde o technický problém.

Ide o problém regulácie.

Keď sa rozpadá nervový systém, začne sa rozpadávať aj pohyb.

Keď sa stabilizuje nervový systém, často sa zlepší aj technika.

Preto by sme sa pri hodnotení výkonu nemali pozerať iba na ramená a nohy.

Mali by sme sa pozerať aj na mozog.

Záver

Na konci dlhej trate sa technika nerozpadá len preto, že sú svaly unavené.

Rozpadáva sa preto, že je unavený celý systém, ktorý pohyb riadi.

Mozog.

Pozornosť.

Koordinácia.

Rozhodovanie.

Práve preto je diaľkové plávanie oveľa viac než len fyzická disciplína.

Je to test schopnosti udržať kvalitu pohybu aj vtedy, keď je nervový systém pod dlhodobým tlakom.

A práve tam sa často rozhoduje o rozdiele medzi doplávaním a výkonom.

Pretože pri dlhých tratiach nevyhráva len najsilnejšie telo.

Vyhráva systém, ktorý si dokáže najdlhšie zachovať kontrolu.

Prečo bazén nepripraví plavca na open water

Mnohí výborní bazénoví plavci zažijú pri svojom prvom open water štarte nepríjemné prekvapenie.

Kondícia je pripravená.

Technika funguje.

Tempo je natrénované.

A napriek tomu majú pocit, že ich výkon vo vode zrazu nefunguje.

Nie preto, že by zabudli plávať.

Ale preto, že prvýkrát musia robiť niečo, čo bazén od nich nikdy nevyžadoval.

Rozhodovať sa.

V bazéne je všetko vyriešené za vás

Bazén je mimoriadne efektívne tréningové prostredie.

Má však jednu vlastnosť.

Odstraňuje väčšinu neistoty.

Nemusíte riešiť:

• smer,
• orientáciu,
• navigáciu,
• prúdy,
• vlny,
• viditeľnosť.

Viete presne:

• kde ste,
• kam plávate,
• koľko metrov máte za sebou,
• koľko metrov zostáva.

Mozog pracuje v predvídateľnom prostredí.

Môže sa sústrediť najmä na samotné plávanie.

Open water je rozhodovacia úloha

Otvorená voda funguje inak.

Každých niekoľko sekúnd alebo minút musíte vyhodnocovať situáciu.

Plávam správnym smerom?

Nie som príliš vľavo?

Neodnáša ma prúd?

Kde je ďalšia bója?

Aké tempo držím?

Ako ďaleko sú ostatní?

Tieto otázky vytvárajú niečo, čo športová psychológia označuje ako kognitívnu záťaž.

Mozog musí spracovávať oveľa viac informácií ako v bazéne.

A každá informácia stojí energiu.

Neistota smeru

Jednou z najväčších psychologických výziev otvorenej vody je neistota smeru.

Keď plávate v bazéne, chyba v navigácii prakticky neexistuje.

V otvorenej vode môže byť každý záber mierne mimo ideálnu trajektóriu.

Na prvý pohľad to nevyzerá dôležito.

Po stovkách alebo tisícoch záberov však môže malá odchýlka znamenať desiatky alebo stovky metrov navyše.

Plavec preto neustále rieši otázku:

Naozaj idem tam, kam chcem?

A práve táto neistota vytvára psychický tlak.

Neustále rozhodovanie

Počas diaľkového plávania sa mozog nikdy úplne nevypne.

Musí priebežne prijímať rozhodnutia.

Niektoré sú malé.

Niektoré zásadné.

Kedy sa pozrieť dopredu?

Ako často navigovať?

Koho nasledovať?

Držať priamu líniu alebo sa prispôsobiť skupine?

Pridať tempo alebo šetriť energiu?

Každé rozhodnutie spotrebúva mentálne zdroje.

Čím dlhšie plávate, tým väčšia je únava rozhodovania.

Kognitívna únava

Väčšina plavcov pozná fyzickú únavu.

Menej ľudí pozná únavu mentálnu.

Počas open water výkonu sa však obe navzájom ovplyvňujú.

Keď je mozog unavený:

• zhoršuje sa koncentrácia,
• zhoršuje sa navigácia,
• rastie frustrácia,
• zvyšuje sa počet chýb.

Paradoxne sa môže stať, že telo má stále dostatok síl, ale výkon začína klesať.

Nie kvôli svalom.

Kvôli informáciám, ktoré musí mozog neustále spracovávať.

Prečo sa rozpadá technika

Mnohí plavci si všimnú zvláštnu vec.

Na tréningu technika funguje.

Na pretekoch sa rozpadá.

Často za tým nie je slabosť.

Ani nedostatok tréningu.

Príčinou môže byť práve navigačný stres.

Keď mozog venuje pozornosť orientácii, rozhodovaniu a vyhodnocovaniu situácie, zostáva menej kapacity na kontrolu pohybu.

Výsledkom môže byť:

• kratší záber,
• zhoršená poloha tela,
• zbytočné zrýchľovanie,
• strata rytmu.

Technika sa nerozpadá preto, že by ste ju zabudli.

Rozpadá sa preto, že mozog rieši príliš veľa úloh naraz.

Skúsený open water plavec

Najväčší rozdiel medzi bazénovým a open water plavcom často nie je v kondícii.

Je v schopnosti pracovať s neistotou.

Skúsený open water plavec vie:

• že nemusí mať všetko pod kontrolou,
• že drobné odchýlky sú normálne,
• že navigačné chyby patria k procesu.

Nevenuje pozornosť každej maličkosti.

Naučil sa šetriť mentálnu energiu.

A práve preto dokáže zostať pokojný aj v náročných podmienkach.

Navigácia sa netrénuje v hlave

Mnohí sa snažia zlepšiť orientáciu študovaním techniky.

To však nestačí.

Navigácia je zručnosť.

A zručnosti vznikajú skúsenosťou.

Čím viac času strávite v otvorenej vode, tým viac sa mozog učí:

• pracovať s neistotou,
• filtrovať informácie,
• robiť lepšie rozhodnutia.

Presne tak vzniká adaptačný proces.

Nie len vo svaloch.

Aj v nervovom systéme.

Prečo je open water mentálne náročnejší

Keď sa pozrieme na open water z väčšieho odstupu, zistíme zaujímavú vec.

Nie je to len plávanie.

Je to kombinácia:

• pohybu,
• orientácie,
• rozhodovania,
• regulácie stresu.

To všetko prebieha súčasne.

Práve preto môže byť päť kilometrov v otvorenej vode psychicky náročnejších než výrazne dlhší tréning v bazéne.

Záver

Bazén je výborné miesto na budovanie techniky, kondície a efektivity pohybu.

Otvorená voda však vyžaduje ešte niečo navyše.

Schopnosť fungovať v prostredí, kde neexistuje úplná istota.

Kde sa musíte orientovať.

Rozhodovať.

Prispôsobovať.

A zostať pokojný aj vtedy, keď nemáte všetky odpovede.

Preto open water nie je len test plaveckých schopností.

Je to test schopnosti pracovať s neistotou.

A práve táto schopnosť často rozhoduje o tom, kto dopláva do cieľa efektívne a kto zbytočne stratí energiu ešte skôr, než sa preteky naozaj začnú.

Prečo sa dospelí boja aj keď technicky plávať vedia

Poznáte ten pocit?

V bazéne plávate bez problémov.

Kilometer.

Dva kilometre.

Možno aj viac.

Technika funguje.

Dýchanie funguje.

Voda vám nerobí problém.

Potom prídete k jazeru.

Rieke.

Moru.

Postavíte sa na breh.

Pozriete sa na tmavú hladinu.

A zrazu sa objaví niečo, čo v bazéne nepoznáte.

Neistota.

Niektorí ľudia ju nazývajú rešpekt.

Iní nervozita.

Mnohí jednoducho povedia:

„Mám strach.“

Zaujímavé je, že tento strach sa objavuje aj u ľudí, ktorí technicky plávať vedia veľmi dobre.

Prečo?

Pretože problém nie je v plávaní.

Problém je v tom, ako mozog vyhodnocuje otvorenú vodu.

Bazén je predvídateľný

Počas života si vytvárame pocit bezpečia na základe predvídateľnosti.

Bazén je ukážkovým príkladom.

Vidíte dno.

Vidíte steny.

Poznáte vzdialenosť.

Viete, kde sa nachádzate.

Mozog má neustále dostatok informácií.

To vytvára pocit kontroly.

A pocit kontroly vytvára pocit bezpečia.

Otvorená voda je opak

Otvorená voda funguje úplne inak.

Môže byť hlboká.

Môže byť tmavá.

Môže mať prúd.

Môže mať vlny.

Nemusíte vidieť pod seba.

Nemusíte vidieť breh.

Mozog zrazu stráca veľkú časť informácií, na ktoré bol zvyknutý.

A práve vtedy začína pracovať predstavivosť.

Hlboká voda

Jedným z najčastejších spúšťačov strachu je hĺbka.

Zaujímavé je, že fyzikálne nemení nič.

Ak plávate na hladine, je jedno, či je pod vami dva metre alebo dvesto metrov vody.

Telo funguje rovnako.

Napriek tomu sa psychologický zážitok dramaticky mení.

Prečo?

Pretože mozog vníma hĺbku ako neistotu.

Keď nevidíme dno, nevieme presne vyhodnotiť prostredie.

A to zvyšuje ostražitosť.

Nejde o logiku.

Ide o evolúciu.

Po milióny rokov bolo neznáme prostredie potenciálnou hrozbou.

Strata dna pod nohami

Mnohí ľudia opisujú veľmi podobný moment.

Vo vode sa cítia dobre.

Kým dočiahnu na dno.

Potom príde miesto, kde už nedočiahnu.

A všetko sa zmení.

Tep stúpne.

Dýchanie sa zrýchli.

Objaví sa napätie.

Z fyzického hľadiska sa pritom nezmenilo nič.

Plávať dokázali pred chvíľou.

Plávať dokážu aj teraz.

Zmenil sa len pocit bezpečia.

Mozog prišiel o svoju „únikovú stratégiu“.

A reaguje zvýšenou ostražitosťou.

Morské živočíchy a neviditeľné hrozby

Ďalším častým zdrojom strachu sú morské alebo vodné živočíchy.

Paradoxne nejde o skutočné riziko.

Vo väčšine lokalít je pravdepodobnosť reálneho problému extrémne nízka.

Mozog však funguje inak.

Nevyhodnocuje len pravdepodobnosť.

Vyhodnocuje aj dôsledky.

A keďže nevidíme pod hladinu, vytvára priestor pre fantáziu.

Človek si začne predstavovať:

• ryby,
• hady,
• žraloky,
• neznáme objekty pod vodou.

Čím menej informácií máme, tým viac priestoru dostáva predstavivosť.

Strach nie je slabosť

Jednou z najväčších chýb je presvedčenie, že strach znamená zlyhanie.

Neznamená.

Strach je normálna biologická reakcia.

Je súčasťou ochranného systému.

Problém nevzniká vtedy, keď sa objaví.

Problém vzniká vtedy, keď sa ho snažíme potlačiť alebo ignorovať.

Skúsení open water plavci nebojujú proti strachu.

Pracujú s ním.

Rozumejú mu.

Vedia, že je prirodzenou súčasťou adaptácie.

Prečo sa boja aj skúsení plavci

Mnohí predpokladajú, že po určitom počte kilometrov strach zmizne.

Nie vždy.

Aj skúsení diaľkoví plavci zažívajú rešpekt.

Aj oni vstupujú do neznámeho prostredia.

Rozdiel je v tom, že sa naučili interpretovať svoje reakcie správne.

Keď sa objaví zrýchlený tep, nepovažujú ho za problém.

Keď sa objaví nervozita, nepovažujú ju za dôkaz nepripravenosti.

Vedia, že ide o normálnu aktiváciu organizmu.

A pokračujú ďalej.

Ako vzniká dôvera vo vode

Dôvera nevzniká čítaním článkov.

Nevzniká motiváciou.

Nevzniká pozitívnym myslením.

Vzniká skúsenosťou.

Každý bezpečne zvládnutý tréning.

Každý preplávaný úsek.

Každý moment, keď sa objaví strach a vy zistíte, že ho dokážete zvládnuť.

Mozog sa postupne učí novú informáciu:

„Toto prostredie poznám.“

„Dokážem v ňom fungovať.“

„Som v bezpečí.“

A práve tak vzniká skutočná sebadôvera v otvorenej vode.

Záver

Väčšina ľudí si myslí, že strach z otvorenej vody súvisí s nedostatočnou plaveckou schopnosťou.

Často je to presne naopak.

Môžete byť výborný plavec.

Môžete mať perfektnú techniku.

Môžete mať stovky kilometrov v bazéne.

A napriek tomu cítiť neistotu, keď pod sebou nevidíte dno.

Nie preto, že neviete plávať.

Ale preto, že váš mozog reaguje na neznáme prostredie spôsobom, ktorý mu milióny rokov pomáhal prežiť.

Preto skutočný progres v otvorenej vode nezačína v technike.

Začína v schopnosti zostať pokojný aj vtedy, keď pod sebou nevidíte nič.

A práve tam sa rodí dôvera, ktorá oddeľuje bazénového plavca od skutočného open water plavca.

Prečo sa najdôležitejšie rozhodnutia nerobia počas najťažších minút

Každý diaľkový plavec pozná ten moment.

Zrazu sa niečo zmení.

Tempo sa zdá pomalšie.

Voda chladnejšia.

Cieľ vzdialenejší.

Dych ťažší.

Myšlienky negatívnejšie.

Objaví sa pocit, že niečo nie je v poriadku.

Mnohí športovci práve v tejto chvíli urobia zásadnú chybu.

Začnú si myslieť, že kríza znamená zlyhanie.

Že niečo pokazili.

Že nie sú dostatočne pripravení.

Že by mali skončiť.

Skúsení diaľkoví plavci však vedia jednu dôležitú vec.

Kríza nie je výnimočná udalosť.

Kríza je normálna súčasť dlhého výkonu.

Otázkou nie je, či príde.

Otázkou je, ako na ňu zareagujete.

Prečo krízy vznikajú

Počas dlhého plávania pracuje organizmus v prostredí, ktoré je neustále náročné.

Musí:

• produkovať energiu,
• udržiavať telesnú teplotu,
• regulovať dýchanie,
• koordinovať pohyb,
• spracovávať informácie z okolia.

Po hodinách záťaže sa začnú objavovať momenty, keď jeden alebo viac systémov prestane fungovať optimálne.

Práve vtedy vzniká kríza.

Nie ako dôkaz zlyhania.

Ako informácia, že organizmus potrebuje niečo upraviť.

Energetická kríza

Najznámejším typom je energetická kríza.

Objavuje sa najmä počas dlhých pretekov a preplavieb.

Typické príznaky:

• náhly pokles energie,
• pocit prázdnoty,
• strata tempa,
• problémy so sústredením,
• zvýšená podráždenosť.

Mnohí plavci si v tejto chvíli myslia:

„Koniec. Už nemám z čoho plávať.“

Často však nejde o skutočné vyčerpanie.

Môže ísť o kombináciu:

• poklesu glykogénu,
• nedostatočného príjmu energie,
• dehydratácie,
• únavy nervového systému.

Energetická kríza býva nepríjemná.

Ale vo väčšine prípadov nie je definitívna.

Psychická kríza

Niekedy sú svaly v poriadku.

Dych funguje.

Energia je dostatočná.

A napriek tomu príde silná chuť prestať.

Práve to je psychická kríza.

Typické myšlienky:

„Dnes to nemá význam.“

„Načo sa trápim?“

„Prečo som sem vôbec išiel?“

„Mám toho dosť.“

Psychická kríza často nevzniká z fyzického limitu.

Vzniká z dlhodobého stresu, monotónnosti a nahromadenej mentálnej únavy.

Mozog začne hľadať cestu von z nepríjemnej situácie.

Nie preto, že by ste nemohli pokračovať.

Ale preto, že pokračovanie nie je komfortné.

Rozhodovacia kríza

Existuje ešte jeden typ krízy, o ktorom sa hovorí menej.

Rozhodovacia kríza.

Počas dlhého plávania musíte neustále vyhodnocovať situáciu.

Tempo.

Smer.

Príjem energie.

Dýchanie.

Podmienky.

Po hodinách rozhodovania sa mozog unaví.

Objavuje sa neistota.

Začnete pochybovať o každom rozhodnutí.

Niektorí plavci v tomto stave:

• zbytočne menia tempo,
• zbytočne menia techniku,
• zbytočne menia plán.

Problémom nie je nedostatok informácií.

Problémom je únava rozhodovacieho systému.

Ako rozpoznať skutočný problém

Jednou z najdôležitejších zručností diaľkového plavca je schopnosť odlíšiť krízu od nebezpečenstva.

Kríza znamená:

• nepohodlie,
• pochybnosti,
• únavu,
• frustráciu.

Nebezpečenstvo znamená:

• dezorientáciu,
• stratu koordinácie,
• výrazné podchladenie,
• zdravotné komplikácie,
• zhoršujúci sa stav bez známok stabilizácie.

Tieto dve veci nie sú to isté.

Skúsení plavci sa učia nereagovať na každé nepohodlie ako na núdzovú situáciu.

Ako krízu prečkať

Prvá reakcia väčšiny ľudí je boj.

Bojujú s vodou.

Bojujú s únavou.

Bojujú sami so sebou.

Často je však účinnejšie urobiť opak.

Spomaliť.

Získať prehľad.

Pozorovať situáciu.

Položiť si jednoduché otázky:

Potrebujem energiu?

Potrebujem upraviť tempo?

Potrebujem stabilizovať dych?

Potrebujem len čas?

Veľká časť kríz sa vyrieši bez dramatických zásahov.

Stačí prestať panikáriť a dať organizmu priestor na adaptáciu.

Desaťminútové pravidlo

Mnohí skúsení ultrašportovci používajú jednoduché pravidlo.

Nikdy nerobia zásadné rozhodnutia uprostred krízy.

Ak sa objaví myšlienka:

„Končím.“

Počkajú.

Desať minút.

Niekedy pätnásť.

Niekedy dvadsať.

Počas tohto času:

• doplnia energiu,
• stabilizujú dych,
• upokoja tempo.

Veľmi často sa ukáže, že kríza bola len prechodný stav.

Nie objektívna realita.

Čo učia najťažšie momenty

Najväčšia hodnota diaľkového plávania nevzniká počas ľahkých kilometrov.

Vzniká počas kríz.

Práve v nich sa učíme:

• trpezlivosti,
• sebadôvere,
• regulácii stresu,
• práci s neistotou.

Každá zvládnutá kríza rozširuje hranice toho, čo považujeme za možné.

Nie preto, že by sme boli silnejší.

Ale preto, že sme pokojnejší.

Záver

Počas dlhého plávania sa krízy objavia takmer vždy.

Nie sú dôkazom slabosti.

Nie sú dôkazom nedostatočnej prípravy.

Nie sú dôvodom na paniku.

Sú prirodzenou súčasťou procesu adaptácie na záťaž.

Úspešní diaľkoví plavci sa nelíšia tým, že krízy nezažívajú.

Líšia sa tým, že ich dokážu správne interpretovať.

Pretože pri dlhých tratiach platí jednoduché pravidlo:

Kríza je informácia.

Nie rozsudok.

Prečo sa najdôležitejšie rozhodnutia nerobia počas najťažších minút

Každý diaľkový plavec pozná ten moment.

Zrazu sa niečo zmení.

Tempo sa zdá pomalšie.

Voda chladnejšia.

Cieľ vzdialenejší.

Dych ťažší.

Myšlienky negatívnejšie.

Objaví sa pocit, že niečo nie je v poriadku.

Mnohí športovci práve v tejto chvíli urobia zásadnú chybu.

Začnú si myslieť, že kríza znamená zlyhanie.

Že niečo pokazili.

Že nie sú dostatočne pripravení.

Že by mali skončiť.

Skúsení diaľkoví plavci však vedia jednu dôležitú vec.

Kríza nie je výnimočná udalosť.

Kríza je normálna súčasť dlhého výkonu.

Otázkou nie je, či príde.

Otázkou je, ako na ňu zareagujete.

Prečo krízy vznikajú

Počas dlhého plávania pracuje organizmus v prostredí, ktoré je neustále náročné.

Musí:

• produkovať energiu,
• udržiavať telesnú teplotu,
• regulovať dýchanie,
• koordinovať pohyb,
• spracovávať informácie z okolia.

Po hodinách záťaže sa začnú objavovať momenty, keď jeden alebo viac systémov prestane fungovať optimálne.

Práve vtedy vzniká kríza.

Nie ako dôkaz zlyhania.

Ako informácia, že organizmus potrebuje niečo upraviť.

Energetická kríza

Najznámejším typom je energetická kríza.

Objavuje sa najmä počas dlhých pretekov a preplavieb.

Typické príznaky:

• náhly pokles energie,
• pocit prázdnoty,
• strata tempa,
• problémy so sústredením,
• zvýšená podráždenosť.

Mnohí plavci si v tejto chvíli myslia:

„Koniec. Už nemám z čoho plávať.“

Často však nejde o skutočné vyčerpanie.

Môže ísť o kombináciu:

• poklesu glykogénu,
• nedostatočného príjmu energie,
• dehydratácie,
• únavy nervového systému.

Energetická kríza býva nepríjemná.

Ale vo väčšine prípadov nie je definitívna.

Psychická kríza

Niekedy sú svaly v poriadku.

Dych funguje.

Energia je dostatočná.

A napriek tomu príde silná chuť prestať.

Práve to je psychická kríza.

Typické myšlienky:

„Dnes to nemá význam.“

„Načo sa trápim?“

„Prečo som sem vôbec išiel?“

„Mám toho dosť.“

Psychická kríza často nevzniká z fyzického limitu.

Vzniká z dlhodobého stresu, monotónnosti a nahromadenej mentálnej únavy.

Mozog začne hľadať cestu von z nepríjemnej situácie.

Nie preto, že by ste nemohli pokračovať.

Ale preto, že pokračovanie nie je komfortné.

Rozhodovacia kríza

Existuje ešte jeden typ krízy, o ktorom sa hovorí menej.

Rozhodovacia kríza.

Počas dlhého plávania musíte neustále vyhodnocovať situáciu.

Tempo.

Smer.

Príjem energie.

Dýchanie.

Podmienky.

Po hodinách rozhodovania sa mozog unaví.

Objavuje sa neistota.

Začnete pochybovať o každom rozhodnutí.

Niektorí plavci v tomto stave:

• zbytočne menia tempo,
• zbytočne menia techniku,
• zbytočne menia plán.

Problémom nie je nedostatok informácií.

Problémom je únava rozhodovacieho systému.

Ako rozpoznať skutočný problém

Jednou z najdôležitejších zručností diaľkového plavca je schopnosť odlíšiť krízu od nebezpečenstva.

Kríza znamená:

• nepohodlie,
• pochybnosti,
• únavu,
• frustráciu.

Nebezpečenstvo znamená:

• dezorientáciu,
• stratu koordinácie,
• výrazné podchladenie,
• zdravotné komplikácie,
• zhoršujúci sa stav bez známok stabilizácie.

Tieto dve veci nie sú to isté.

Skúsení plavci sa učia nereagovať na každé nepohodlie ako na núdzovú situáciu.

Ako krízu prečkať

Prvá reakcia väčšiny ľudí je boj.

Bojujú s vodou.

Bojujú s únavou.

Bojujú sami so sebou.

Často je však účinnejšie urobiť opak.

Spomaliť.

Získať prehľad.

Pozorovať situáciu.

Položiť si jednoduché otázky:

Potrebujem energiu?

Potrebujem upraviť tempo?

Potrebujem stabilizovať dych?

Potrebujem len čas?

Veľká časť kríz sa vyrieši bez dramatických zásahov.

Stačí prestať panikáriť a dať organizmu priestor na adaptáciu.

Desaťminútové pravidlo

Mnohí skúsení ultrašportovci používajú jednoduché pravidlo.

Nikdy nerobia zásadné rozhodnutia uprostred krízy.

Ak sa objaví myšlienka:

„Končím.“

Počkajú.

Desať minút.

Niekedy pätnásť.

Niekedy dvadsať.

Počas tohto času:

• doplnia energiu,
• stabilizujú dych,
• upokoja tempo.

Veľmi často sa ukáže, že kríza bola len prechodný stav.

Nie objektívna realita.

Čo učia najťažšie momenty

Najväčšia hodnota diaľkového plávania nevzniká počas ľahkých kilometrov.

Vzniká počas kríz.

Práve v nich sa učíme:

• trpezlivosti,
• sebadôvere,
• regulácii stresu,
• práci s neistotou.

Každá zvládnutá kríza rozširuje hranice toho, čo považujeme za možné.

Nie preto, že by sme boli silnejší.

Ale preto, že sme pokojnejší.

Záver

Počas dlhého plávania sa krízy objavia takmer vždy.

Nie sú dôkazom slabosti.

Nie sú dôkazom nedostatočnej prípravy.

Nie sú dôvodom na paniku.

Sú prirodzenou súčasťou procesu adaptácie na záťaž.

Úspešní diaľkoví plavci sa nelíšia tým, že krízy nezažívajú.

Líšia sa tým, že ich dokážu správne interpretovať.

Pretože pri dlhých tratiach platí jednoduché pravidlo:

Kríza je informácia.

Nie rozsudok.

Keď zostanete sami so sebou

Na začiatku každých diaľkových pretekov je okolo vás chaos.

Štart.

Vlny.

Ostatní plavci.

Adrenalín.

Krátko nato sa však niečo zmení.

Pole sa natiahne.

Každý si nájde svoje tempo.

Hlasy zmiznú.

A zrazu zostanete sami.

Len vy.

Voda.

A nekonečne sa opakujúci rytmus záberov.

Práve v tomto okamihu začína psychologická stránka diaľkového plávania.

Nie tá, ktorá sa odohráva v svaloch.

Tá, ktorá sa odohráva v hlave.

Izolácia, ktorú moderný človek nepozná

V bežnom živote sme neustále obklopení podnetmi.

Telefón.

Hudba.

Správy.

Ľudia.

Obrazovky.

Mozog je neustále zamestnaný.

Počas dlhého plávania však väčšina týchto podnetov zmizne.

Neexistujú notifikácie.

Neexistujú rozhovory.

Neexistujú sociálne siete.

Zostáva len monotónny pohyb a vlastné myšlienky.

Pre mnohých ľudí je to nezvyčajný zážitok.

Nie preto, že by boli sami.

Ale preto, že nemajú pred čím utiecť.

Monotónnosť ako psychologická skúška

Diaľkové plávanie je zvláštny šport.

Tisíce záberov.

Tisíce nádychov.

Tisíce výdychov.

Hodiny podobných pohybov.

Pre mozog, ktorý je evolučne nastavený na vyhľadávanie nových podnetov, môže byť monotónnosť náročná.

Po určitom čase začne hľadať rozptýlenie.

Objavujú sa myšlienky.

Spomienky.

Obavy.

Plány.

Niekedy dokonca problémy, na ktoré ste mesiace nemysleli.

Mnohí diaľkoví plavci opisujú, že počas dlhých tréningov alebo pretekov sa im v hlave prehráva celý život.

Nie preto, že by sa o to snažili.

Ale preto, že mozog využije prázdny priestor.

Vnútorný dialóg

Práve v samote začína byť najhlasnejší vnútorný dialóg.

To, ako sa so sebou rozprávate, môže výrazne ovplyvniť priebeh celej trate.

Niektorí plavci vedú boj.

Každý problém zväčšujú.

Každú chybu analyzujú.

Každú krízu dramatizujú.

Iní sa naučia pozorovať vlastné myšlienky s odstupom.

Nechajú ich prísť.

Nechajú ich odísť.

Bez toho, aby sa nimi nechali ovládnuť.

Práve táto schopnosť býva jedným z rozdielov medzi psychickou odolnosťou a psychickým vyčerpaním.

Keď sa samota stáva nepriateľom

Samota nie je vždy príjemná.

Najmä v náročných podmienkach môže zosilňovať negatívne prežívanie.

Objavuje sa:

• pocit nekonečnej vzdialenosti,
• pochybnosť o vlastných schopnostiach,
• zameranie na bolesť,
• zameranie na únavu,
• strach z neúspechu.

Čím viac pozornosti venujete negatívnym podnetom, tým väčší priestor získavajú.

To je dôvod, prečo sa niektorí plavci psychicky zlomia ešte predtým, než dosiahnu svoj fyzický limit.

Nedokáže ich zastaviť voda.

Zastaví ich vlastná interpretácia situácie.

Keď sa samota stáva výhodou

Existuje však aj druhá strana.

Po určitom čase sa môže stať niečo zaujímavé.

Myšlienky sa začnú upokojovať.

Pozornosť sa prestane rozptyľovať.

Dych sa ustáli.

Tempo sa ustáli.

Pohyb sa ustáli.

A zrazu prestanete bojovať.

S vodou.

S časom.

Aj sami so sebou.

Práve v tomto okamihu sa samota môže zmeniť na jednu z najväčších výhod diaľkového plávania.

Flow stav

Psychológovia tento stav označujú ako flow.

Stav úplného ponorenia do činnosti.

Nevnímate minúty.

Nevnímate kilometre.

Nevnímate výkon.

Vnímate len prítomný okamih.

Každý záber prirodzene nadväzuje na ďalší.

Nevzniká vnútorný konflikt.

Nevzniká boj.

Nevzniká odpor.

Mnohí plavci opisujú flow ako moment, keď sa prestanú cítiť oddelení od vody.

Ako keby sa pohyb stal úplne prirodzeným.

Nie je to niečo, čo možno vynútiť.

Je to stav, ktorý vzniká, keď prestanete bojovať s tým, čo práve prežívate.

Prečo sa diaľkoví plavci vracajú

Pre človeka, ktorý nikdy nezažil dlhé plávanie, môže byť zvláštne, prečo sa niekto dobrovoľne vydáva na niekoľkohodinovú trať.

Odpoveď často nespočíva vo výkone.

Ani v medaile.

Ani v výsledkových listinách.

Mnohých plavcov priťahuje práve priestor, ktorý samota vytvára.

Priestor bez hluku.

Bez očakávaní.

Bez neustálej stimulácie.

Priestor, kde zostanú sami so sebou.

A zistia, že to nemusí byť nepríjemné.

Záver

Samota vo vode je dvojsečná zbraň.

Môže sa stať nepriateľom, ktorý zosilní pochybnosti, strach a únavu.

Ale môže sa stať aj jedným z najväčších darov diaľkového plávania.

Všetko závisí od toho, či sa naučíme byť vo vlastnej spoločnosti.

Pretože skutočné diaľkové plávanie nezačína vo chvíli, keď zmizne breh.

Začína vo chvíli, keď zmizne všetko ostatné a zostanete sami so svojimi myšlienkami.

A práve tam sa často rodí najväčšia mentálna sila.

Prečo sa počas diaľkového plávania objaví hlas, ktorý vás presviedča, aby ste spomalili alebo skončili

Predstavte si situáciu.

Ste v polovici dlhej trate.

Rytmus je stabilný.

Technika funguje.

Nič vás nebolí natoľko, aby ste museli zastaviť.

A napriek tomu sa objaví myšlienka:

„Spomaľ.“

O pár minút neskôr príde ďalšia.

„Dnes to nemá význam.“

Neskôr:

„Otoč sa.“

„Stačí.“

„Nemusíš pokračovať.“

„Aj tak si už dokázal dosť.“

Zaujímavé je, že tieto myšlienky sa často objavia dávno predtým, než telo dosiahne svoj skutočný limit.

Nie sú dôkazom slabosti.

Nie sú dôkazom zlej prípravy.

Sú prirodzenou súčasťou fungovania ľudského mozgu.

Mozog nie je tréner

Mnohí športovci si myslia, že mozog je ich spojenec v snahe podať maximálny výkon.

Nie vždy.

Z biologického pohľadu nie je hlavnou úlohou mozgu dosiahnuť cieľ.

Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť prežitie.

To znamená, že počas náročnej fyzickej aktivity neustále hodnotí situáciu.

Sleduje:

• energetické zásoby,
• telesnú teplotu,
• úroveň stresu,
• bolesť,
• únavu,
• neistotu prostredia.

A keď usúdi, že záťaž je príliš vysoká, začne hľadať spôsob, ako ju znížiť.

Nie prostredníctvom príkazu.

Prostredníctvom myšlienok.

Vyjednávanie vo vode

Počas diaľkového plávania sa mozog zriedka ozve vetou:

„Okamžite skonči.“

To by bolo príliš nápadné.

Namiesto toho začne vyjednávať.

Veľmi nenápadne.

„Skús trošku spomaliť.“

„Dnes nie si vo forme.“

„Načo sa trápiť?“

„Veď nemusíš plávať naplno.“

„Môžeš si oddýchnuť.“

„Nikto ti nebude nič vyčítať.“

Tieto myšlienky znejú rozumne.

Práve preto sú také nebezpečné.

Nevystupujú ako nepriateľ.

Tvária sa ako ochranca.

Prečo sa to deje

Mozog neznáša neistotu.

Počas diaľkového plávania sa neistota objavuje neustále.

Neviete presne:

• ako sa budete cítiť o hodinu,
• aké budú podmienky,
• koľko energie vám zostáva,
• kedy príde ďalšia kríza.

Z pohľadu mozgu ide o rizikovú situáciu.

A riziko znamená potrebu šetriť zdroje.

Preto sa objavuje tlak na zníženie intenzity alebo predčasné ukončenie aktivity.

Nie preto, že by telo bolo na hranici.

Ale preto, že mozog chce mať väčšiu rezervu.

Čo ukazuje výskum ultra-vytrvalosti

Výskum ultra-endurance športov priniesol zaujímavé zistenie.

Pocit maximálneho úsilia často nevzniká iba zo svalovej únavy.

Vzniká kombináciou:

• fyzickej záťaže,
• emocionálneho stresu,
• očakávaní,
• motivácie,
• pozornosti.

Inými slovami.

To, ako sa cítite, nie je len výsledkom práce svalov.

Je to interpretácia celej situácie.

Práve preto môžu dvaja športovci prežívať rovnakú záťaž úplne odlišne.

Jeden ju vníma ako výzvu.

Druhý ako utrpenie.

Kríza nehovorí pravdu

Jednou z najväčších chýb počas dlhých tratí je presvedčenie, že každá myšlienka odráža realitu.

Neodraža.

Počas únavy sa mozog stáva výrazne pesimistickejším.

To, čo sa zdá ako racionálne rozhodnutie, môže byť iba prejavom únavy.

Skúsení diaľkoví plavci preto poznajú jednoduché pravidlo:

Nikdy nerob veľké rozhodnutia uprostred krízy.

Ak sa objaví myšlienka:

„Končím.“

Počkajú.

Spomalia.

Doplnia energiu.

Stabilizujú dych.

A rozhodnú sa o desať alebo pätnásť minút.

Veľmi často sa ukáže, že problém nebol taký vážny, ako sa v danom okamihu zdal.

Ako rozmýšľajú skúsení plavci

Začiatočník sa snaží umlčať nepríjemné myšlienky.

Skúsený plavec ich prijíma.

Vie, že patria k procesu.

Keď sa objaví:

„Otoč sa.“

Nevníma ju ako príkaz.

Vníma ju ako informáciu.

Keď sa objaví:

„Spomaľ.“

Nevníma ju ako realitu.

Vníma ju ako reakciu mozgu na záťaž.

Práve táto schopnosť vytvoriť odstup od vlastných myšlienok je jednou z najdôležitejších mentálnych zručností v diaľkovom plávaní.

La Manche, Ice Mile a dlhé trate

Plavci, ktorí absolvovali extrémne výzvy, často opisujú podobnú skúsenosť.

Najťažšie momenty neprichádzajú vtedy, keď už fyzicky nemôžu.

Prichádzajú vtedy, keď ich mozog presvedčí, že nemôžu.

Rozdiel medzi úspešným a neúspešným pokusom často nespočíva v sile ramien.

Spočíva v schopnosti pokračovať aj vtedy, keď sa objavia pochybnosti.

Záver

Každý diaľkový plavec skôr či neskôr zažije moment, keď sa v hlave objaví hlas presviedčajúci ho, aby spomalil alebo skončil.

Nie je to chyba.

Nie je to slabosť.

Nie je to dôkaz nedostatočnej prípravy.

Je to prirodzený ochranný mechanizmus mozgu.

Úspešní plavci sa od ostatných nelíšia tým, že tento hlas nepočujú.

Líšia sa tým, že sa naučili nerozhodovať podľa neho.

Pretože pri dlhom plávaní platí jednoduché pravidlo:

Mozog neznáša neistotu.

Preto sa snaží skrátiť utrpenie.