Prečo sa dospelí boja aj keď technicky plávať vedia

Poznáte ten pocit?

V bazéne plávate bez problémov.

Kilometer.

Dva kilometre.

Možno aj viac.

Technika funguje.

Dýchanie funguje.

Voda vám nerobí problém.

Potom prídete k jazeru.

Rieke.

Moru.

Postavíte sa na breh.

Pozriete sa na tmavú hladinu.

A zrazu sa objaví niečo, čo v bazéne nepoznáte.

Neistota.

Niektorí ľudia ju nazývajú rešpekt.

Iní nervozita.

Mnohí jednoducho povedia:

„Mám strach.“

Zaujímavé je, že tento strach sa objavuje aj u ľudí, ktorí technicky plávať vedia veľmi dobre.

Prečo?

Pretože problém nie je v plávaní.

Problém je v tom, ako mozog vyhodnocuje otvorenú vodu.

Bazén je predvídateľný

Počas života si vytvárame pocit bezpečia na základe predvídateľnosti.

Bazén je ukážkovým príkladom.

Vidíte dno.

Vidíte steny.

Poznáte vzdialenosť.

Viete, kde sa nachádzate.

Mozog má neustále dostatok informácií.

To vytvára pocit kontroly.

A pocit kontroly vytvára pocit bezpečia.

Otvorená voda je opak

Otvorená voda funguje úplne inak.

Môže byť hlboká.

Môže byť tmavá.

Môže mať prúd.

Môže mať vlny.

Nemusíte vidieť pod seba.

Nemusíte vidieť breh.

Mozog zrazu stráca veľkú časť informácií, na ktoré bol zvyknutý.

A práve vtedy začína pracovať predstavivosť.

Hlboká voda

Jedným z najčastejších spúšťačov strachu je hĺbka.

Zaujímavé je, že fyzikálne nemení nič.

Ak plávate na hladine, je jedno, či je pod vami dva metre alebo dvesto metrov vody.

Telo funguje rovnako.

Napriek tomu sa psychologický zážitok dramaticky mení.

Prečo?

Pretože mozog vníma hĺbku ako neistotu.

Keď nevidíme dno, nevieme presne vyhodnotiť prostredie.

A to zvyšuje ostražitosť.

Nejde o logiku.

Ide o evolúciu.

Po milióny rokov bolo neznáme prostredie potenciálnou hrozbou.

Strata dna pod nohami

Mnohí ľudia opisujú veľmi podobný moment.

Vo vode sa cítia dobre.

Kým dočiahnu na dno.

Potom príde miesto, kde už nedočiahnu.

A všetko sa zmení.

Tep stúpne.

Dýchanie sa zrýchli.

Objaví sa napätie.

Z fyzického hľadiska sa pritom nezmenilo nič.

Plávať dokázali pred chvíľou.

Plávať dokážu aj teraz.

Zmenil sa len pocit bezpečia.

Mozog prišiel o svoju „únikovú stratégiu“.

A reaguje zvýšenou ostražitosťou.

Morské živočíchy a neviditeľné hrozby

Ďalším častým zdrojom strachu sú morské alebo vodné živočíchy.

Paradoxne nejde o skutočné riziko.

Vo väčšine lokalít je pravdepodobnosť reálneho problému extrémne nízka.

Mozog však funguje inak.

Nevyhodnocuje len pravdepodobnosť.

Vyhodnocuje aj dôsledky.

A keďže nevidíme pod hladinu, vytvára priestor pre fantáziu.

Človek si začne predstavovať:

• ryby,
• hady,
• žraloky,
• neznáme objekty pod vodou.

Čím menej informácií máme, tým viac priestoru dostáva predstavivosť.

Strach nie je slabosť

Jednou z najväčších chýb je presvedčenie, že strach znamená zlyhanie.

Neznamená.

Strach je normálna biologická reakcia.

Je súčasťou ochranného systému.

Problém nevzniká vtedy, keď sa objaví.

Problém vzniká vtedy, keď sa ho snažíme potlačiť alebo ignorovať.

Skúsení open water plavci nebojujú proti strachu.

Pracujú s ním.

Rozumejú mu.

Vedia, že je prirodzenou súčasťou adaptácie.

Prečo sa boja aj skúsení plavci

Mnohí predpokladajú, že po určitom počte kilometrov strach zmizne.

Nie vždy.

Aj skúsení diaľkoví plavci zažívajú rešpekt.

Aj oni vstupujú do neznámeho prostredia.

Rozdiel je v tom, že sa naučili interpretovať svoje reakcie správne.

Keď sa objaví zrýchlený tep, nepovažujú ho za problém.

Keď sa objaví nervozita, nepovažujú ju za dôkaz nepripravenosti.

Vedia, že ide o normálnu aktiváciu organizmu.

A pokračujú ďalej.

Ako vzniká dôvera vo vode

Dôvera nevzniká čítaním článkov.

Nevzniká motiváciou.

Nevzniká pozitívnym myslením.

Vzniká skúsenosťou.

Každý bezpečne zvládnutý tréning.

Každý preplávaný úsek.

Každý moment, keď sa objaví strach a vy zistíte, že ho dokážete zvládnuť.

Mozog sa postupne učí novú informáciu:

„Toto prostredie poznám.“

„Dokážem v ňom fungovať.“

„Som v bezpečí.“

A práve tak vzniká skutočná sebadôvera v otvorenej vode.

Záver

Väčšina ľudí si myslí, že strach z otvorenej vody súvisí s nedostatočnou plaveckou schopnosťou.

Často je to presne naopak.

Môžete byť výborný plavec.

Môžete mať perfektnú techniku.

Môžete mať stovky kilometrov v bazéne.

A napriek tomu cítiť neistotu, keď pod sebou nevidíte dno.

Nie preto, že neviete plávať.

Ale preto, že váš mozog reaguje na neznáme prostredie spôsobom, ktorý mu milióny rokov pomáhal prežiť.

Preto skutočný progres v otvorenej vode nezačína v technike.

Začína v schopnosti zostať pokojný aj vtedy, keď pod sebou nevidíte nič.

A práve tam sa rodí dôvera, ktorá oddeľuje bazénového plavca od skutočného open water plavca.