Prečo sa počas diaľkového plávania objaví hlas, ktorý vás presviedča, aby ste spomalili alebo skončili

Predstavte si situáciu.

Ste v polovici dlhej trate.

Rytmus je stabilný.

Technika funguje.

Nič vás nebolí natoľko, aby ste museli zastaviť.

A napriek tomu sa objaví myšlienka:

„Spomaľ.“

O pár minút neskôr príde ďalšia.

„Dnes to nemá význam.“

Neskôr:

„Otoč sa.“

„Stačí.“

„Nemusíš pokračovať.“

„Aj tak si už dokázal dosť.“

Zaujímavé je, že tieto myšlienky sa často objavia dávno predtým, než telo dosiahne svoj skutočný limit.

Nie sú dôkazom slabosti.

Nie sú dôkazom zlej prípravy.

Sú prirodzenou súčasťou fungovania ľudského mozgu.

Mozog nie je tréner

Mnohí športovci si myslia, že mozog je ich spojenec v snahe podať maximálny výkon.

Nie vždy.

Z biologického pohľadu nie je hlavnou úlohou mozgu dosiahnuť cieľ.

Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť prežitie.

To znamená, že počas náročnej fyzickej aktivity neustále hodnotí situáciu.

Sleduje:

• energetické zásoby,
• telesnú teplotu,
• úroveň stresu,
• bolesť,
• únavu,
• neistotu prostredia.

A keď usúdi, že záťaž je príliš vysoká, začne hľadať spôsob, ako ju znížiť.

Nie prostredníctvom príkazu.

Prostredníctvom myšlienok.

Vyjednávanie vo vode

Počas diaľkového plávania sa mozog zriedka ozve vetou:

„Okamžite skonči.“

To by bolo príliš nápadné.

Namiesto toho začne vyjednávať.

Veľmi nenápadne.

„Skús trošku spomaliť.“

„Dnes nie si vo forme.“

„Načo sa trápiť?“

„Veď nemusíš plávať naplno.“

„Môžeš si oddýchnuť.“

„Nikto ti nebude nič vyčítať.“

Tieto myšlienky znejú rozumne.

Práve preto sú také nebezpečné.

Nevystupujú ako nepriateľ.

Tvária sa ako ochranca.

Prečo sa to deje

Mozog neznáša neistotu.

Počas diaľkového plávania sa neistota objavuje neustále.

Neviete presne:

• ako sa budete cítiť o hodinu,
• aké budú podmienky,
• koľko energie vám zostáva,
• kedy príde ďalšia kríza.

Z pohľadu mozgu ide o rizikovú situáciu.

A riziko znamená potrebu šetriť zdroje.

Preto sa objavuje tlak na zníženie intenzity alebo predčasné ukončenie aktivity.

Nie preto, že by telo bolo na hranici.

Ale preto, že mozog chce mať väčšiu rezervu.

Čo ukazuje výskum ultra-vytrvalosti

Výskum ultra-endurance športov priniesol zaujímavé zistenie.

Pocit maximálneho úsilia často nevzniká iba zo svalovej únavy.

Vzniká kombináciou:

• fyzickej záťaže,
• emocionálneho stresu,
• očakávaní,
• motivácie,
• pozornosti.

Inými slovami.

To, ako sa cítite, nie je len výsledkom práce svalov.

Je to interpretácia celej situácie.

Práve preto môžu dvaja športovci prežívať rovnakú záťaž úplne odlišne.

Jeden ju vníma ako výzvu.

Druhý ako utrpenie.

Kríza nehovorí pravdu

Jednou z najväčších chýb počas dlhých tratí je presvedčenie, že každá myšlienka odráža realitu.

Neodraža.

Počas únavy sa mozog stáva výrazne pesimistickejším.

To, čo sa zdá ako racionálne rozhodnutie, môže byť iba prejavom únavy.

Skúsení diaľkoví plavci preto poznajú jednoduché pravidlo:

Nikdy nerob veľké rozhodnutia uprostred krízy.

Ak sa objaví myšlienka:

„Končím.“

Počkajú.

Spomalia.

Doplnia energiu.

Stabilizujú dych.

A rozhodnú sa o desať alebo pätnásť minút.

Veľmi často sa ukáže, že problém nebol taký vážny, ako sa v danom okamihu zdal.

Ako rozmýšľajú skúsení plavci

Začiatočník sa snaží umlčať nepríjemné myšlienky.

Skúsený plavec ich prijíma.

Vie, že patria k procesu.

Keď sa objaví:

„Otoč sa.“

Nevníma ju ako príkaz.

Vníma ju ako informáciu.

Keď sa objaví:

„Spomaľ.“

Nevníma ju ako realitu.

Vníma ju ako reakciu mozgu na záťaž.

Práve táto schopnosť vytvoriť odstup od vlastných myšlienok je jednou z najdôležitejších mentálnych zručností v diaľkovom plávaní.

La Manche, Ice Mile a dlhé trate

Plavci, ktorí absolvovali extrémne výzvy, často opisujú podobnú skúsenosť.

Najťažšie momenty neprichádzajú vtedy, keď už fyzicky nemôžu.

Prichádzajú vtedy, keď ich mozog presvedčí, že nemôžu.

Rozdiel medzi úspešným a neúspešným pokusom často nespočíva v sile ramien.

Spočíva v schopnosti pokračovať aj vtedy, keď sa objavia pochybnosti.

Záver

Každý diaľkový plavec skôr či neskôr zažije moment, keď sa v hlave objaví hlas presviedčajúci ho, aby spomalil alebo skončil.

Nie je to chyba.

Nie je to slabosť.

Nie je to dôkaz nedostatočnej prípravy.

Je to prirodzený ochranný mechanizmus mozgu.

Úspešní plavci sa od ostatných nelíšia tým, že tento hlas nepočujú.

Líšia sa tým, že sa naučili nerozhodovať podľa neho.

Pretože pri dlhom plávaní platí jednoduché pravidlo:

Mozog neznáša neistotu.

Preto sa snaží skrátiť utrpenie.