Skutočný boj nezačína vo vode. Začína ešte pred vstupom do nej.

Predstavte si situáciu.

Stojíte na brehu.

Voda má 4 °C.

Pred vami je jedna míľa.

1609 metrov.

Bez neoprenu.

Bez ochrany pred chladom.

Bez možnosti skryť sa pred tým, čo príde.

Zaujímavé je, že v tomto momente ešte nie ste vo vode.

A napriek tomu už cítite stres.

Srdce bije rýchlejšie.

Dych sa mení.

Pozornosť sa zužuje.

V hlave sa objavujú otázky.

Naozaj to zvládnem?

Nebude dnes príliš zima?

Nezačnem panikáriť?

Práve tu začína psychológia Ice Mile.

Nie pri prvom zábere.

Ale ešte pred vstupom do vody.

Anticipačný stres

Jednou z najsilnejších psychologických reakcií pri extrémnom chlade je anticipačný stres.

Ide o stres vyvolaný očakávaním budúcej udalosti.

Mozog si dokáže predstaviť utrpenie skôr, než sa skutočne objaví.

A často ho vykreslí horšie, než bude v realite.

Preto bývajú posledné minúty pred vstupom do ľadovej vody psychicky náročnejšie než samotný pobyt vo vode.

Mozog premieta scenáre.

Predvída problémy.

Pripravuje sa na hrozbu.

Z biologického hľadiska je to normálne.

Po milióny rokov nám táto schopnosť pomáhala prežiť.

V prostredí športu však môže vytvárať zbytočné napätie.

Chlad ako spúšťač stresovej reakcie

Po vstupe do studenej vody nastáva niečo, čo nemožno úplne vypnúť vôľou.

Cold shock response.

Náhla reakcia organizmu na kontakt s chladom.

Objavuje sa:

• prudký nádych,
• zrýchlené dýchanie,
• zvýšenie tepovej frekvencie,
• aktivácia sympatického nervového systému,
• prudký nárast stresových hormónov.

Mnohí ľudia si myslia, že ide o prejav strachu.

Nie je to tak.

Ide o biologický program.

Reakciu, ktorú spustí telo bez ohľadu na vašu motiváciu alebo skúsenosti.

Prečo ľudia panikária

Najväčším problémom pri Ice Mile nie je samotný chlad.

Najväčším problémom je interpretácia toho, čo sa deje.

Predstavte si, že sa vám zrýchli dych.

Tep vystrelí nahor.

Objaví sa pocit intenzívneho nepohodlia.

Mozog má dve možnosti.

Prvá:

„Toto je normálna reakcia na chlad.“

Druhá:

„Niečo je zle.“

Práve druhá interpretácia často vedie k panike.

Nie samotný chlad.

Ale význam, ktorý mu priradíme.

Kontrola pozornosti

Najúspešnejší zimní plavci a ice swimmers majú jednu spoločnú vlastnosť.

Nesnažia sa ovládať chlad.

Snažia sa ovládať pozornosť.

To je zásadný rozdiel.

Ak sa sústredíte na každý nepríjemný pocit, mozog ich začne zosilňovať.

Ak sa sústredíte na:

• rytmus záberov,
• dýchanie,
• techniku,
• ďalší orientačný bod,

stresová reakcia sa stáva zvládnuteľnejšou.

Pozornosť funguje ako reflektor.

To, na čo ju namierime, sa stáva našou realitou.

Čo učí otužovanie

Práve tu sa dostávame k najväčšiemu prínosu otužovania.

Mnohí ľudia si myslia, že cieľom otužovania je zvýšiť odolnosť voči chladu.

To je len časť príbehu.

Skutočnou hodnotou je schopnosť zostať pokojný počas stresovej reakcie.

Pri pravidelnom kontakte s chladom sa človek učí:

• nepanikáriť,
• regulovať dych,
• pracovať s pozornosťou,
• tolerovať nepohodlie.

Neučí sa milovať chlad.

Učí sa fungovať napriek nemu.

A práve táto schopnosť má obrovský presah ďaleko za hranice zimného plávania.

Ice Mile ako laboratórium nervového systému

Z psychologického pohľadu je Ice Mile fascinujúca disciplína.

Odstraňuje množstvo výhovoriek.

Nie je možné presvedčiť telo, že voda nie je studená.

Nie je možné ignorovať stresovú reakciu.

Nie je možné predstierať komfort.

Zostáva len jedna otázka:

Dokážete zostať pokojní uprostred chaosu?

Práve preto Ice Mile neodhaľuje iba fyzickú pripravenosť.

Odhaľuje kvalitu regulácie nervového systému.

Čo sa deje počas dlhého pobytu v chlade

Po určitom čase sa objavuje ďalší zaujímavý jav.

Mozog začne šetriť energiu.

Pozornosť sa zužuje.

Myslenie sa zjednodušuje.

Objavuje sa tendencia riešiť len najdôležitejšie veci.

Niektorí plavci to opisujú ako zvláštny pokoj.

Iní ako hlboké sústredenie.

Práve v tomto období sa ukazuje, kto dokáže pracovať s vlastnou pozornosťou a kto sa nechá pohltiť nepríjemnými pocitmi.

Nie je to súťaž s chladom

Jednou z najväčších chýb je predstava, že Ice Mile je boj proti chladu.

Nie je.

Chlad vždy vyhrá.

Voda s teplotou 3 alebo 4 °C sa nezaujíma o motiváciu, ego ani odhodlanie.

Skutočná úloha je iná.

Naučiť sa fungovať v prostredí, ktoré nemožno kontrolovať.

A sústrediť sa na to, čo kontrolovať možno.

Dych.

Pozornosť.

Tempo.

Rozhodovanie.

Záver

Mnohí ľudia si myslia, že Ice Mile je test fyzickej odolnosti.

V skutočnosti je to predovšetkým test psychickej regulácie.

Najväčší protivník sa neskrýva vo vode.

Neskrýva sa ani v chlade.

Skrýva sa v našej reakcii na to, čo sa deje.

Práve preto má otužovanie takú hodnotu.

Neučí nás odstraňovať stres.

Učí nás zostať pokojní aj vtedy, keď sa stres objaví.

A možno práve to je najdôležitejšia lekcia, ktorú si človek môže z ľadovej vody odniesť.

Pretože pri Ice Mile nerozhoduje len sila tela.

Rozhoduje schopnosť udržať pozornosť tam, kde ju potrebujeme mať, keď všetko ostatné kričí opak.

Keď prestanete bojovať a začnete plynúť

Každý diaľkový plavec pozná náročné momenty.

Strach.

Pochybnosti.

Únavu.

Krízy.

Vnútorné vyjednávanie.

Existuje však aj opačný stav.

Stav, kvôli ktorému sa mnohí plavci znovu a znovu vracajú do otvorenej vody.

Nie kvôli medailám.

Nie kvôli výsledkom.

Ale kvôli pocitu, ktorý sa len ťažko opisuje slovami.

Pocitu úplného splynutia s pohybom.

Pocitu, že všetko funguje samo.

Psychológovia tento stav nazývajú flow.

Čo je flow

Pojem flow preslávil psychológ Mihaly Csikszentmihalyi.

Opísal ho ako stav úplného ponorenia do činnosti.

V stave flow človek nevykonáva aktivitu vedome krok za krokom.

Aktivita sa stáva prirodzenou.

Pozornosť je plne sústredená na prítomný okamih.

Nevzniká vnútorný konflikt.

Nevzniká boj.

Nevzniká rozptyľovanie.

Človek jednoducho robí to, čo robí.

A robí to naplno.

Ako flow vyzerá vo vode

Plavec vo flow stave často opisuje podobné skúsenosti.

Dych plynie prirodzene.

Technika nevyžaduje vedomú kontrolu.

Navigácia sa zdá jednoduchšia.

Tempo sa drží samo.

Čas prestáva mať význam.

Niektorí plavci dokonca hovoria, že strácajú presný pocit o tom, ako dlho sú vo vode.

Hodina môže pôsobiť ako niekoľko minút.

A niekoľko kilometrov môže zmiznúť bez toho, aby si človek uvedomoval vzdialenosť.

Flow nie je relaxácia

Mnohí si flow mýlia s oddychom.

Nie je to pravda.

Flow nevzniká pri nízkej náročnosti.

Vzniká vtedy, keď je výzva dostatočne veľká, aby si vyžadovala plnú pozornosť.

Ak je úloha príliš jednoduchá, nastupuje nuda.

Ak je príliš náročná, nastupuje stres.

Flow sa nachádza niekde medzi týmito dvoma stavmi.

Presne na hranici medzi komfortom a výzvou.

Ako flow vzniká

Flow nemožno vynútiť.

Možno však vytvoriť podmienky, v ktorých sa objaví pravdepodobnejšie.

Najčastejšie ide o kombináciu:

• jasného cieľa,
• sústredenej pozornosti,
• primeranej náročnosti,
• okamžitej spätnej väzby.

Diaľkové plávanie tieto podmienky spĺňa mimoriadne dobre.

Cieľ je jasný.

Spätnú väzbu poskytuje každý záber.

Pohyb je rytmický.

A pozornosť sa prirodzene zužuje na niekoľko základných podnetov.

Prečo sa flow objavuje pri dlhom plávaní

Zaujímavé je, že flow sa zriedka objaví na začiatku výkonu.

Prvé minúty bývajú plné stresu.

Organizmus sa prispôsobuje.

Mozog vyhodnocuje situáciu.

Pozornosť je roztrieštená.

Až po určitom čase sa systém začne stabilizovať.

Dych sa ustáli.

Tempo sa ustáli.

Myšlienky sa upokoja.

Práve vtedy sa vytvára priestor pre flow.

Mnohí diaľkoví plavci opisujú, že najlepšie stavy zažívajú po desiatkach minút alebo dokonca hodinách vo vode.

Nie na začiatku.

Ale až po prekonaní počiatočného chaosu.

Flow a pozornosť

Jednou z najdôležitejších charakteristík flow je zmena práce s pozornosťou.

V bežnom živote pozornosť neustále preskakuje.

Telefón.

Správa.

Práca.

Povinnosti.

Počas flow sa pozornosť zjednotí.

Zameria sa na jednu činnosť.

V diaľkovom plávaní to môže byť:

• rytmus záberov,
• dýchanie,
• pohyb tela,
• kontakt s vodou.

Čím menej energie venujeme rozptyľovaniu, tým viac energie zostáva na výkon.

Vnútorný dialóg utíchne

V predchádzajúcich článkoch sme hovorili o vnútornom dialógu.

O hlase, ktorý vyjednáva.

Ktorý pochybuje.

Ktorý navrhuje spomaliť.

Vo flow stave sa tento hlas výrazne oslabuje.

Nie preto, že by zmizol.

Ale preto, že prestáva byť stredobodom pozornosti.

Myšlienky prichádzajú.

Odchádzajú.

A výkon pokračuje ďalej.

Bez neustáleho hodnotenia.

Bez boja.

Bez odporu.

Flow a optimálny výkon

Jedným z dôvodov, prečo je flow taký cenný, je jeho vplyv na výkon.

Keď mozog prestane plytvať energiou na vnútorné konflikty, zostáva viac zdrojov pre samotný pohyb.

Výsledkom môže byť:

• vyššia efektivita,
• lepšia koordinácia,
• stabilnejšie tempo,
• nižšie subjektívne vnímanie námahy.

Neznamená to, že únava zmizne.

Znamená to, že sa s ňou pracuje efektívnejšie.

Dá sa flow natrénovať?

Čiastočne áno.

Nie priamo.

Nedá sa prikázať:

„Teraz budem vo flow.“

Možno však rozvíjať zručnosti, ktoré jeho vznik podporujú.

Patrí medzi ne:

• schopnosť sústrediť pozornosť,
• práca s dychom,
• procesové myslenie,
• segmentácia trate,
• zvládanie stresu,
• pravidelný pobyt v otvorenej vode.

Práve preto skúsení diaľkoví plavci vstupujú do flow častejšie než začiatočníci.

Nie preto, že by boli výnimoční.

Ale preto, že vytvorili podmienky, v ktorých sa flow objavuje ľahšie.

Prečo sa plavci vracajú

Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí absolvovali dlhé preplavby, často spomínajú podobnú vec.

Nie kilometre.

Nie výsledky.

Nie umiestnenie.

Pamätajú si pocit.

Pocit úplného sústredenia.

Pocit jednoduchosti.

Pocit, že na niekoľko minút alebo hodín zmizol všetok hluk sveta.

Práve preto sa mnohí vracajú späť do vody.

Nie kvôli utrpeniu.

Kvôli momentom, keď utrpenie ustúpi a zostane len čistý pohyb.

Záver

Flow nie je magický stav vyhradený elitným športovcom.

Je to prirodzená schopnosť ľudského mozgu.

Objavuje sa vtedy, keď sa pozornosť spojí s činnosťou a prestane bojovať s tým, čo sa práve deje.

Diaľkové plávanie vytvára pre flow jedinečné podmienky.

Rytmus.

Monotónnosť.

Sústredenie.

Prítomný okamih.

Práve preto mnohí plavci hovoria, že najkrajšie momenty vo vode neprichádzajú v cieli.

Prichádzajú uprostred trate.

Vo chvíli, keď prestanú premýšľať o tom, ako ďaleko ešte musia plávať.

A začnú jednoducho plávať.

Tajomstvo nie je v sile. Tajomstvo je v pozornosti.

Keď sledujeme úspešného diaľkového plavca, často si myslíme, že vidíme človeka s výnimočnou fyzickou odolnosťou.

To je pravda len čiastočne.

Za každou úspešnou preplavbou sa skrýva ešte niečo dôležitejšie.

Spôsob myslenia.

Práve ten často rozhoduje o tom, či plavec zvládne krízu, alebo sa v nej stratí.

Či dokáže pokračovať počas únavy.

Či zostane pokojný v neistote.

A či si udrží koncentráciu aj po hodinách vo vode.

Elitní plavci nerozmýšľajú nad cieľom

Pre mnohých začiatočníkov je cieľ všetkým.

Neustále premýšľajú:

Koľko kilometrov ešte zostáva?

Ako ďaleko je breh?

Kedy to skončí?

Ako dlho ešte vydržím?

Problém je jednoduchý.

Mozog nevie efektívne pracovať s obrovskými časovými a vzdialenostnými horizontmi.

Ak plávate 15 kilometrov a neustále myslíte na zostávajúcich 12 kilometrov, záťaž sa môže zdať neprekonateľná.

Elitní plavci preto používajú úplne iný prístup.

Sústredia sa na proces.

Nie na výsledok.

Procesové myslenie

Procesové myslenie znamená jednoduchú vec.

Namiesto otázky:

„Koľko mi ešte zostáva?“

sa pýtate:

„Čo mám robiť práve teraz?“

Pozornosť sa presúva z budúcnosti do prítomnosti.

Z kilometrov na zábery.

Z cieľa na rytmus.

Z výsledku na proces.

Práve preto mnohí elitní plavci počas výkonu vôbec nerozmýšľajú o celej trati.

Rozmýšľajú len o ďalšom úseku.

Segmentácia trate

Jednou z najčastejšie používaných mentálnych stratégií je segmentácia.

Veľká vzdialenosť sa rozdelí na menšie časti.

Mozog totiž zvláda malé úlohy výrazne lepšie než obrovské výzvy.

Predstavte si preplavbu La Manche.

Ak si plavec neustále opakuje:

„Čaká ma viac ako 30 kilometrov.“

môže to pôsobiť psychicky zdrvujúco.

Skúsený plavec však rozmýšľa inak.

Najprv ďalšie občerstvenie.

Potom ďalších 30 minút.

Potom ďalšia hodina.

Potom ďalší orientačný bod.

Každý malý úsek sa stáva samostatnou úlohou.

A mozog prestáva byť zahltený.

Prečo to funguje

Mozog potrebuje pocit pokroku.

Ak je cieľ príliš vzdialený, motivácia klesá.

Ak vidíme malé kroky, vzniká pocit zvládnuteľnosti.

Práve preto sa segmentácia používa nielen v športe.

Používajú ju:

• ultrabežci,
• horolezci,
• polárnici,
• vojenské špeciálne jednotky.

A funguje rovnako dobre aj vo vode.

Mikro ciele

Ďalším nástrojom sú mikro ciele.

Ide o veľmi malé úlohy, ktoré pomáhajú udržať pozornosť.

Počas dlhého plávania môžu vyzerať napríklad takto:

• ďalších 100 záberov,
• ďalších 5 minút,
• ďalšia bója,
• ďalšie občerstvenie,
• ďalšia navigačná kontrola.

Na prvý pohľad pôsobia banálne.

Ich efekt je však obrovský.

Mozog prestáva riešiť vzdialenú budúcnosť.

Začne sa zaoberať konkrétnou zvládnuteľnou úlohou.

Praktický príklad – 10 km preteky

Začiatočník:

„Som len v polovici. Ešte päť kilometrov. To je strašne veľa.“

Elitný plavec:

„Do ďalšej bóje je približne desať minút. Potom sa rozhodnem, čo ďalej.“

Fyzická situácia je rovnaká.

Psychologická úplne odlišná.

Praktický príklad – Ice Mile

Pri vstupe do vody s teplotou 3 °C môže byť predstava celej míle psychicky ochromujúca.

Skúsení plavci preto často rozmýšľajú len o najbližších minútach.

Niektorí si rozdeľujú trať na jednotlivé okruhy.

Iní sa sústredia na počet záberov.

Nie preto, že by nepoznali cieľ.

Ale preto, že ho nepotrebujú riešiť každú sekundu.

Praktický príklad – La Manche

Mnohí úspešní plavci opisujú podobný prístup.

Nepremýšľajú o Anglicku.

Nepremýšľajú o Francúzsku.

Nepremýšľajú o desiatkach kilometrov.

Premýšľajú o ďalšom občerstvení.

Ďalších tridsiatich minútach.

Ďalšom úseku.

Práve preto dokážu zvládnuť vzdialenosti, ktoré sa ostatným zdajú nepredstaviteľné.

Elitní plavci pracujú s pozornosťou

Najväčším rozdielom medzi skúsenými a neskúsenými plavcami často nie je motivácia.

Je to pozornosť.

Začiatočník venuje pozornosť:

• bolesti,
• únave,
• vzdialenosti,
• pochybnostiam.

Skúsený plavec venuje pozornosť:

• rytmu,
• dychu,
• technike,
• aktuálnej úlohe.

Obaja prežívajú podobné podmienky.

Ale ich pozornosť smeruje inam.

A práve tam vzniká rozdiel vo výkone.

Mentálna energia je obmedzená

Elitní diaľkoví plavci si uvedomujú ešte jednu vec.

Pozornosť je cenný zdroj.

Preto ju neplytvajú na veci, ktoré nemôžu ovplyvniť.

Neriešia:

• ako ďaleko je cieľ,
• aké budú podmienky o tri hodiny,
• čo si myslia ostatní.

Sústredia sa na to, čo môžu ovplyvniť práve teraz.

A tým šetria mentálnu energiu na chvíle, keď ju budú skutočne potrebovať.

Záver

Keď sa pozrieme na elitných diaľkových plavcov, často obdivujeme ich fyzickú pripravenosť.

Ich najväčšou zbraňou však býva spôsob, akým pracujú s pozornosťou.

Nevyhrávajú preto, že by nevideli vzdialenosť pred sebou.

Vyhrávajú preto, že sa na ňu nepozerajú celý čas.

Rozdeľujú veľké výzvy na malé kroky.

Namiesto výsledku riešia proces.

Namiesto kilometrov riešia aktuálnu úlohu.

A práve preto dokážu zvládnuť veci, ktoré sa ostatným zdajú nemožné.

Pretože pri diaľkovom plávaní často nerozhoduje sila.

Rozhoduje schopnosť sústrediť sa na ďalší krok.

Prečo sa technika rozpadá na konci dlhých tratí

Každý diaľkový plavec pozná ten pocit.

Prvé kilometre sú plynulé.

Záber je dlhý.

Dych je pokojný.

Tempo stabilné.

Technika funguje presne tak, ako bola natrénovaná.

Potom však prídu ďalšie kilometre.

A niečo sa začne meniť.

Záber sa skracuje.

Poloha tela sa zhoršuje.

Rytmus sa rozpadá.

Navigácia je menej presná.

Človek má pocit, že jednoducho „odchádza sila“.

To je síce časť pravdy.

Ale nie celá pravda.

Vo veľkej časti prípadov sa totiž nerozpadáva len telo.

Rozpadáva sa systém, ktorý telo riadi.

Technika nie je automatická

Mnohí plavci vnímajú techniku ako mechanický proces.

Naučíme sa pohyb.

Trénujeme ho.

A potom ho opakujeme.

V skutočnosti je technika výsledkom práce nervového systému.

Každý záber vyžaduje:

• koordináciu,
• načasovanie,
• kontrolu polohy tela,
• spracovanie informácií z prostredia,
• rozhodovanie.

To všetko riadi mozog.

A mozog sa unaví rovnako ako svaly.

Čo je CNS únava

Počas dlhých výkonov sa postupne vyčerpávajú nielen energetické zásoby svalov.

Zaťažovaný je aj centrálny nervový systém.

Takzvaná CNS únava vzniká vtedy, keď mozog a nervový systém dlhodobo spracovávajú veľké množstvo informácií a riadia opakovaný pohyb.

Výsledkom môže byť:

• pomalšie rozhodovanie,
• nižšia koncentrácia,
• slabšia koordinácia,
• horšia motorická kontrola.

Navonok to často vyzerá ako fyzická únava.

V skutočnosti však problém vzniká vyššie v riadiacom centre.

Pozornosť je obmedzený zdroj

Počas krátkeho tréningu dokážeme venovať technike veľkú pozornosť.

Sledujeme:

• polohu hlavy,
• rotáciu tela,
• dĺžku záberu,
• rytmus dýchania.

Po niekoľkých hodinách plávania sa však situácia mení.

Mozog musí súčasne riešiť:

• smer,
• tempo,
• výživu,
• chlad,
• vlny,
• únavu,
• bolesť.

Pozornosť sa začína deliť medzi viac úloh.

A technika postupne stráca prioritu.

Nie preto, že by ste ju zabudli.

Preto, že na jej kontrolu zostáva menej mentálnej kapacity.

Keď mozog šetrí energiu

Jednou z hlavných úloh mozgu je hospodáriť s energiou.

Počas dlhého výkonu sa snaží znižovať nároky všade, kde je to možné.

Preto sa objavujú drobné zmeny:

• kratší záber,
• menší rozsah pohybu,
• menej presná koordinácia.

Mozog nevyhodnocuje estetiku techniky.

Vyhodnocuje prežitie.

Ak dokáže ušetriť energiu, pokúsi sa to urobiť.

Aj za cenu zníženia efektivity.

Prečo sa zhoršuje koordinácia

Koordinácia patrí medzi energeticky náročné procesy.

Vyžaduje presnú komunikáciu medzi mozgom, nervami a svalmi.

Keď sa objaví únava nervového systému, koordinácia býva jednou z prvých schopností, ktoré sa zhoršujú.

Môže sa objaviť:

• oneskorené načasovanie záberu,
• menej presná rotácia,
• nestabilná poloha tela,
• nepravidelné dýchanie.

Plavec má často pocit, že sa technika rozpadla „z ničoho nič“.

V skutočnosti ide o výsledok niekoľkohodinového nahromadenia únavy.

Open water zvyšuje nároky

V bazéne je technika relatívne stabilná.

V otvorenej vode je situácia úplne iná.

Mozog musí neustále reagovať na:

• vlny,
• orientáciu,
• ostatných plavcov,
• meniace sa podmienky.

Každý z týchto faktorov zvyšuje mentálnu záťaž.

A čím vyššia je mentálna záťaž, tým menej zdrojov zostáva na kontrolu pohybu.

Preto sa technika na otvorenej vode často rozpadá skôr ako v bazéne.

Skúsení plavci nie sú imúnni

Aj elitní diaľkoví plavci zažívajú mentálnu únavu.

Rozdiel je v tom, že ju dokážu lepšie manažovať.

Nesnažia sa počas celej trate udržiavať dokonalú techniku.

Sústredia sa na niekoľko kľúčových prvkov.

Napríklad:

• rytmus dýchania,
• polohu tela,
• frekvenciu záberu.

Keď sa objaví únava, vracajú sa k základom.

Nesnažia sa kontrolovať všetko naraz.

Ako oddialiť rozpad techniky

Rozpad techniky nie je možné úplne odstrániť.

Je prirodzenou súčasťou dlhých výkonov.

Možno ho však oddialiť.

Pomáha:

• pravidelný open water tréning,
• tréning navigácie,
• práca s dychom,
• zvládanie stresu,
• dostatočný príjem energie,
• skúsenosti s dlhými traťami.

Čím viac situácií mozog pozná, tým menej energie potrebuje na ich spracovanie.

A tým viac zdrojov zostáva na samotný výkon.

Technika je zrkadlom nervového systému

Mnohí plavci sa snažia techniku opravovať iba mechanicky.

Často však nejde o technický problém.

Ide o problém regulácie.

Keď sa rozpadá nervový systém, začne sa rozpadávať aj pohyb.

Keď sa stabilizuje nervový systém, často sa zlepší aj technika.

Preto by sme sa pri hodnotení výkonu nemali pozerať iba na ramená a nohy.

Mali by sme sa pozerať aj na mozog.

Záver

Na konci dlhej trate sa technika nerozpadá len preto, že sú svaly unavené.

Rozpadáva sa preto, že je unavený celý systém, ktorý pohyb riadi.

Mozog.

Pozornosť.

Koordinácia.

Rozhodovanie.

Práve preto je diaľkové plávanie oveľa viac než len fyzická disciplína.

Je to test schopnosti udržať kvalitu pohybu aj vtedy, keď je nervový systém pod dlhodobým tlakom.

A práve tam sa často rozhoduje o rozdiele medzi doplávaním a výkonom.

Pretože pri dlhých tratiach nevyhráva len najsilnejšie telo.

Vyhráva systém, ktorý si dokáže najdlhšie zachovať kontrolu.